Za Kaczyńského bolo v Poľsku viac demokracie ako za Tuska, tvrdí varšavský profesor

Vo chvíli, keď spolu hovoríme, sa ešte nevie, ako voľby dopadnú. Ale môžete mi povedať, v akom stave je poľské hospodárstvo po dvoch vládach PiS, ktoré trvali osem rokov?

Na to je jednoduchá odpoveď. Od roku 2016 sme doteraz zažívali veľké zlepšenie. Mali sme najvyšší rast HDP tak v Európskej únii, ako aj v poľskej histórii, najnižšiu nezamestnanosť. Z niekoľkých dôvodov: napríklad vôbec nikto nemôže spochybniť, že za tejto garnitúry sa na rozhodujúce miesta dostávali profesionáli a že ministerstvá, ale aj podniky so štátnou účasťou ako napríklad PKN Orlen, majú skrátka dobré vedenie.

Orlen je spoľahlivý dodávateľ, operuje v Nemecku, v Českej republike, na Litve, na Slovensku, v Maďarsku. Práve otvára pobočku v Rakúsku. Dnes je to najväčšia firma v strednej Európe a tuším dvestá vo svete. Vlani počas energetickej krízy podržala v Poľsku nižšiu cenu benzínu pre domácnosti. Keby sme vtedy mali západných vlastníkov, pocítili by poľské domácnosti krízu viac.

Musím v tejto súvislosti spomenúť finančnú krízu z roku 2008. Vtedy tri štvrtiny nášho bankového sektora mali vlastníci zo Západu. A čo sa nestalo? Banky, ktoré boli reálne západné, náhle stopli kredity pre poľské podniky, pretože mali doma svoje problémy. Poučili sme sa a dnes je domáci podiel v bankách nad 60 percentami.

Ďalej: jeden z princípov, ktorý Poľsko za vlád PiS začalo uplatňovať, sa volá ekonomická solidarita. Tento pojem vedome nadväzuje na Solidaritu z 80. rokov. Ekonomickou solidaritou je napríklad vôľa štátu zabezpečiť, aby dane platili všetci, ktorí ich platiť majú. Paradoxne sa tak pri znižovaní daňových sadzieb darí vyberať viac do rozpočtu. Ilustroval by som to na ostrejšom postupe voči takzvanej DPH mafii. Za predchádzajúcej vlády Donalda Tuska sa podvodom okolo dane z pridanej hodnoty štát veľmi nevenoval, za PiS sa to zmenilo.

Moment, ako tá DPH mafia fungovala?

To boli firmy, ktoré jednoducho daňovému úradu poslali faktúru za tovar. Ale v skutočnosti to boli prázdne faktúry, žiadna transakcia tovaru sa nekonala. Firma akoby vyviezla tovar za hranice a potom ho akoby zase priviezla. A z tejto prázdnej transakcie si nárokovala vratku DPH. Týmto spôsobom sa zo štátneho rozpočtu fakticky kradli peniaze a štát prichádzal o nezanedbateľné sumy.

Za Tuskovej vlády, počas piatich až šiestich rokov, štát prišiel celkom asi o 250 až 300 miliárd zlotých, nejakých 60 miliárd eur. V tých rokoch sa štátny rozpočet pohyboval medzi 60 a 70 miliardami eur ročne. Alebo – oni týmto jedným ničnerobením prišli počas svojho mandátu o jeden ročný rozpočet. Obrovské peniaze.

Prichádzali o ne podľa vás zámerne?

Chýbal dohľad, kontrola bola slabá. V jednom konkrétnom prípade, vtedy išlo o dovoz benzínu, finančný úrad na hraniciach preukázateľne hlásil vládnym miestam svoje pochybnosti, a vládne miesta nereagovali.

Hneď po nástupe PiS sa zaviedli potrebné opatrenia a počas jedného-dvoch rokov už štát na vratkách DPH získaval 15 miliárd eur navyše. Čo mu umožnilo rôzne investovať, aj nasypať peniaze do rodinnej politiky. Rodina dostávala za každé dieťa mladšie ako osemnásť rokov 500 zlotých mesačne, dnes ešte viac. Po zavedení detského príspevku významne klesla detská chudoba. V roku 2016 sme v tejto kategórii boli jedni z najhorších v Európe, dnes naopak patríme medzi tri krajiny EÚ s najnižšou detskou chudobou.

A štát mohol zaviesť detské prídavky vďaka ziskom, ktoré vzal DPH mafii?

V podstate áno. A tiež zdvihol penzie a minimálnu mzdu. Aj vďaka tomu sa veľa Poliakov vracalo z Nemecka, Nórska, Británie, kam predtým odišli za prácou. Vrátili sa takto státisíce ľudí, ktorí z Poľska odišli za Tuska. Ich návrat zvyšuje produktivitu, firmám rastú zisky, a tak môžu firmy dávať zamestnancom vyššie platy.

V Poľsku sú dosť nízke náklady na hodinu práce. Odvody – dane a sociálne poistenie, ktoré platia tak zamestnanci, ako aj zamestnávatelia – u nás predstavujú 35 percent. V krajinách ako Nemecko, Holandsko, Francúzsko sú na 40, 50, dokonca 55 percentách.

Prvá vláda PiS z rokov 2005 – 2007 znížila dane, čo pomohlo udržať ekonomiku v čase, keď sa skoro celá Európa ponorila do finančnej a hospodárskej krízy. Akú daňovú politiku robila strana PiS za posledných osem rokov?

Aj naďalej dane znižovala, napríklad daň z príjmu firiem z 19 na 9 percent. Zamestnanci do 26 rokov veku neplatia daň z príjmu vôbec. Pre platiteľa dane z príjmu bola daň znížená z dvoch sadzieb 19 a 32 percent na jednotnú sadzbu 12 percent. Z Poľska sa stal tak trochu daňový raj. Aj preto už nie je žiadna rarita, keď sa zmiešané rodiny, v ktorých je jeden rodič Poliak, z Európy sťahujú do Poľska. A potom tu ešte často zakladajú firmy a podniky.

Ako sa za vlády PiS vyvíjal štátny dlh?

Keď končil Tusk, bol skoro na úrovni 60 percent hrubého domáceho produktu, pričom 60 percent povoľuje ústava ako strop. V ďalších rokoch klesal, až na 43 bodov, za pandémie sa vrátil na nejakých 57 percent, čo bola daň za to, ako štát podporil firmy, napríklad tým, že prevzal časť ich sociálneho poistenia, aby udržali ľudí v práci. Teraz máme dlh na 50 percentách, takže aj v tomto ohľade sme na tom veľmi dobre.

Je to tak, že táto prosperita v poľských dejinách nemá obdobu?

Áno. A zatiaľ si poľská ekonomika stále udržuje dynamiku. Počas covidu, ako je známe, všetkým európskym ekonomikám spadlo HDP. Typická európska ekonomika na to, aby sa zotavila na predcovidovú úroveň, potrebovala dva-tri roky, my šesť mesiacov.

Tu sa práve vyplatila stratégia, ktorú som už spomenul, podporiť firmy, aby sa im vyplatilo udržať ľudí v práci. V podstate nikto vtedy nemusel odísť z práce. Stálo to síce 250 miliárd zlotých, ale bohato sa to vrátilo. Za covidu sa u nás nezatvárali žiadne fabriky, žiadne prevádzky, aj preto sme sa po konci covidových opatrení mohli ľahšie, než niektoré iné krajiny, vrátiť na úroveň pred pandémiou. Uzavrel by som to tým, že za osem rokov vlády konzervatívcov poľská spoločnosť ohromne zbohatla, parita kúpnej sily vyrástla viac ako o 50 percent. A rastie ďalej. Aj minimálna hodinová mzda, za Tuska päť zlotých alebo jedno euro, je dnes šesťkrát vyššia.

Ako podstatné boli pre Poľsko európske dotácie?

Od vstupu do Únie sme ročne dostávali zhruba 30 miliárd zlotých čistého. Oných 500 zlotých za dieťa plus vyššia penzia nás ročne stáli niečo medzi 60 a 70 miliardami zlotých. Poľská ekonomika však svoju schopnosť vytvárať nové príjmy do štátneho rozpočtu zdvihla natoľko, že aj výpadok dotácií z EÚ by už dnes pre nás nebol zásadný. Aj bez peňazí z Únie by sme zvládli fungovať bez väčších problémov.

Znamená to, že peniaze, ktoré Poľsku zadržala Európska komisia z politických dôvodov, už pre vás toľko neznamenajú?

V súčasnosti Európska komisia Fondu pre obnovu po covide zadržiava Poľsku 35 miliárd eur, teda 150 miliárd zlotých. Lenže členských štátov, ktoré pridelenú sumu nedostali, je viac. Prečo? Európska únia tie peniaze nemá k dispozícii.

EÚ v princípe svoje vlastné príjmy negeneruje, peniaze, ktorými disponuje, dostáva od národných vlád a do národných štátov ich obratom prerozdeľuje. Bilancia je zhruba nula. Niektorí europoslanci mi dokonca hovorili, že Únia sa už ocitá v deficite. Preto sa tiež snažia výnosy z emisných kvót oxidu uhličitého, ktoré zatiaľ idú do národných rozpočtov, presmerovať do rozpočtu Únie. Inak nevedia, z čoho by Fond na obnovu po covide naplnili. Pokiaľ ide o nás, možno už o dva roky sa Poľsko presunie medzi čistých platiteľov.

Pri obrázku ekonomického vzostupu, ktorý ste tu načrtli, sa mi zdá skoro neuveriteľné, že by opozícia vôbec mohla zostavovať vládu.

V tom, že zažívame bezprecedentnú prosperitu, panuje široký konsenzus. Aj lídri ľavicových strán v kampani uznávali, ako dobre sa nám hospodársky vedie. PiS vyhrá, o tom nie je pochýb.

Môžete vyhrať voľby, ale niečo iné je, či sa vám podarí získať pre vládu ďalšie strany. Iný problém, s ktorým sa strana PiS musela vyrovnávať a ktorý v nejakom stupni poznáme aj z ostatných krajín strednej Európy, je prítomnosť akejsi neformálnej veľkej koalície.

V tejto veľkej koalícii sa spojili konkrétne oligarchovia s postkomunistickou ľavicou a tiež s neoliberálmi. Ich spoločný hodnotový systém stelesňuje Donald Tusk. Musím povedať, že opozícia okolo Tuska nepredkladala nejaké určité recepty na ekonomickú politiku, ich kampaň stála veľa na emóciách a s postupom času čoraz viac.

Niekedy priamo na klamstvách, ako keď Tusk vyhlasoval: My chceme zostať v Európskej únii – a tým vytváral dojem, že nás azda konzervatívci z Únie chcú vyviesť. Z EÚ pritom nikto nevystupuje, 90 percent Poliakov podľa rôznych prieskumov chce v EÚ zostať. A nie je to len kvôli výhodám spoločného trhu a priestoru. My sa stále ešte považujeme za kresťanskú spoločnosť, spoločnosť, v ktorej sú predsa len viac zastúpené konzervatívne hodnoty. A s týmto vedomím by sme Európu radi nejako pozitívne ovplyvnili. Týmto spôsobom sa na to, samozrejme, pozerala aj doterajšia vláda.

Čím to, že práve keď sa ľuďom tak dobre darí ekonomicky, naberajú voľby z oboch strán taký ten nádych, ako že ide o všetko? Začal by som pravicou. Prečo uvažuje apokalypticky?

Poľsko je atakované z Bruselu. Poľsko je atakované Ruskom. Poľsko je atakované ľuďmi ako Donald Tusk. Politici z Tuskovej strany v Európskom parlamente bežne hlasujú proti Poľsku. Sú ako malé deti. Hlasujú proti všetkému, za čo je PiS. Hlasovali proti tomu, aby sa do Poľska poslali peniaze z Fondu obnovy. Je to od nich stupídna politika. Neviem, či viete o tom, že v Nemecku určité banky a finančné skupiny vydali dlhopisy, ktoré, keď si ich nejaká korporácia kúpi, výnosy z predaja poplynú niekoľkým zahraničným médiám na poľskom trhu, ktoré sú zamerané proti vláde. Sme atakovaní zo všetkých strán, je to skoro až neuveriteľné.

Rovnaký pocit majú aj v ľavicovoliberálnom tábore. Tam sa hovorí o konci demokracie, ak by mal ešte raz vyhrať Kaczyński

Lenže za Kaczyńského máme v Poľsku viac reálnej demokracie ako za Tuska. Keď za Tuska štrajkovali baníci, poslal políciu a tá na štrajkujúcich strieľala. Mimochodom, to je zaujímavá novinka, že v krajine s tak dlhou tradíciou štrajkov sa už neštrajkuje. Nie preto, že by hádam vláda PiS štrajky potláčala, ale preto, že spoločnosť ako celok prosperuje. Aj to sa stalo za Tuska, keď polícia prišla do redakcií niektorých médií a rekvirovala v nich počítače. Podotýkam, že to neboli žiadne médiá späté s konzervatívnou opozíciou, ale politicky neutrálnou, ktorá len popisovala niektoré aféry vtedajšej vlády.

Európa Poľsku často vyčíta práve obmedzovanie médií. Jasné, že napríklad verejnoprávna televízia bola provládna aj za Tuska, ale pravda je, že keď sa človek dnes pozrie na spravodajstvo TVP, je to normálne pro-PiSovská propaganda.

Ako niekto, kto má rád štatistiky a tvrdé čísla, môžem konštatovať, že v štátnej televízii dnes väčšinu redaktorov tvoria profesionáli, ktorí práve napríklad ekonomické fakty poznajú lepšie ako, povedzme, ich kolegovia v TVN [súkromná stanica, toho času vo vlastníctve Warner Bros., pozn. red.].

Ešte by ma zaujímal vzťah poľskej konzervatívnej pravice k Európskej únii a špeciálne k Nemecku. Odtiaľ sa na hlavu Kaczyńského neustále znášala kritika. Je to preto, že strana PiS je nacionalistická, alebo je za tým ešte niečo iné?

Ale PiS predsa nie je žiadna nacionalistická strana. Oni sa starajú o hodnoty a záujmy svojej krajiny v Európe. Keď ste otec rodiny, tiež sa staráte o svoju rodinu. Mne pripadá hlúpe, aby niekto ako Ursula von der Leyenová verejne hovorila Tuskovi: Donald, očakávam, že sa čoskoro staneš premiérom Poľska. Prečo to hovorí? To by nemalo byť dovolené, predsedníčka Európskej komisie nemá čo hovoriť do poľskej politiky. Nemá.

Pýtali ste sa, prečo nemecká politická trieda, nie Nemci, ale nemecké elity nemajú rady Poľsko. Myslím, že hlavne preto, akí sme veľkí a súčasne hospodársky posilňujeme. Pokiaľ vydržia súčasné trendy, za desať či dvanásť rokov sa na Nemecko ekonomicky dotiahneme. Ale oni chcú byť prví. Často sa hovorí o nadvláde Bruselu, ja by som povedal, že je to hlavne Berlín, kto chce vládnuť.

Vláda Morawieckého vlani vyčíslila reparácie za druhú svetovú vojnu. Žiada od Nemecka 1,3 bilióna eur.

Nemci objektívne počas druhej svetovej vojny zabili šesť miliónov našich občanov, ukradli podstatnú časť našej ekonomiky, početné umelecké poklady. A podľa trestného práva, keď niečo ukradnete, musíte to vrátiť. Po tom, čo naša vláda predložila správu o reparačných nárokoch, aj Nemci musia vidieť a uznať, že je to pravda. Musia si pripustiť, že boli vrahovia, že boli zlodeji.

Viete, dokedy platili Francúzsku a Británii reparácie za prvú svetovú vojnu? Do roku 2010. Tu je dôležité spomenúť koncept pokánia: Kým sa nepokúsite aj o nápravu škôd, ktoré ste spôsobili, nie je pokánie riadne skončené. Reparácie sú viac než len finančné odškodnenie. Bez nich v Európe nezavládne skutočný mier. Čím, samozrejme, nemyslím, že by sa snáď Poľsko malo stať agresorom.

Pri všetkých sympatiách k osudu Poľska počas druhej svetovej vojny si hovorím, či predsa len nie je trochu divné otvárať reparácie takmer 80 rokov po vojne. Aký produktívny takýto prístup môže byť?

Bude produktívny. Oni dobre vedia, že tu nám niečo dlhujú. Prednedávnom sa kňaz z jednej obce pri Mníchove dozvedel, že zvon v jeho kostole bol počas vojny ukradnutý z Poľska. Rozhodol sa zvon vrátiť. Kancelár Scholz, respektíve niekto z kancelárie to však nedovolil.

Nemecké právo určuje, že keď bolo počas vojny niečo ukradnuté, po 30 rokoch už nemáte možnosť to vrátiť. Tiež si priznajme, že mladí Nemci často nevedia, čo sa v Poľsku počas vojny dialo. Počuli ste možno o rodine Ulmových, ktorá dva roky ukrývala Židov. Nemeckí policajti zabili najskôr tých Židov, potom manželov Ulmových a nakoniec všetkých šesť Ulmových detí. Jeden člen policajného komanda mimochodom pochádzal z Čiech [Josef Kokot, niekedy Joseph Kokott, bol v skutočnosti český Nemec z Hlučínska, pozn. red.]. A zatiaľ čo toho českonemeckého policajta po vojne v Poľsku odsúdili a on zomrel vo väzení, veliteľ komanda sa v pokoji vrátil do západného Nemecka a niekoľko rokov tam bol starostom v mestečku blízko Hamburgu.

Celú rodinu Ulmových minulý mesiac Katolícka cirkev blahorečila, a keď sa blahorečenie chystalo, skupina historikov navštívila dcéru tohto veliteľa komanda. Dozvedeli sa od nej nasledujúce: otecko bol dobrý a zdvorilý človek, v Poľsku bol len udržiavať poriadok, s poľským obyvateľstvom zaobchádzal mierne. Tá pani netušila, že jej otec bol v skutočnosti vrah. Historici o tom pred ňou síce nehovorili, ale pri odchode jej v obálke odovzdali detailný popis činnosti jej otecka za vojny. Požiadali ju, aby si list prečítala, až odídu. A keď si ho prečíta, môže im zatelefonovať, ak bude chcieť. Nikdy sa už neozvala.

Treba dodať, že súčasný starosta tohto mestečka odišiel do Poľska na miesto činu a po návrate na radnici nainštaloval nápis s informáciou o tejto vražde. Príkladov, keď vrahovia Poliakov dožívali v povojnovom Nemecku v dokonalej úcte, je viac. Napríklad aj veliteľ komanda, ktoré za varšavského povstania malo za úlohu zapáliť domy v odbojnej štvrti so 120 tisíc ľuďmi a každého, kto vyjde von – zastreliť, sa stal po vojne niekde v severnom Nemecku excelentným, váženým starostom. Tu nenastala žiadna spravodlivosť.

Keby ju Nemci dosiahli, pomôže im to vrátiť sa k normálnej ľudskej mentalite. U nás sa hovorí: Nejde len o život pozemský. Predovšetkým ide o večný život. Nemci by mali dotiahnuť reparácie, aby s nami boli schopní normálneho priateľského vzťahu. Podľa mňa tie reparácie budú nakoniec dôležitejšie pre nich ako pre nás.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.